Život našich hviezd Kapitola 22.Spomienky

11. října 2013 v 20:42 | Elena1604 |  Poviedka II.život našich hviezd
Viem to, pretože ho poznám.
Snažila som sa čo najviac natáčať. Robila som vša vela chýb, zabúdala som scenár a niekolkrát som sa pristihla, že len tak čučím do blba, nič nevnímam a myslím na Iana. Maskéri mali čo robiť, aby zakryli obrovské kruhy pod očami z tolkého plakania. Všetci ma podporovali a chápali, ale videla som na Julie, že má strach ako s premiérami TVD. Už by sme dávno mali mať donatáčanú 17.epizódy a nám stále chýbali Damonove scény. Odvysielaná bola zatial len 13.epizóda, takže to nám hrá do karát. Producent konečne prestal s myšlienkami nahradiť Iana, začo som mu bola nesmierne vďačná.
Keď som mala možnosť, stále som bola s Ianom v nemocnici. Bol na neho strašný pohlad. Stále z neho trčali samé hadičky a okolo neho pípali prístroje, ktoré ho držali pri živote. Zakaždým, keď som vošla do tejto izby, rozplakala som sa.
Chodila som za ním každý deň, no nikdy mi nepovedali nič nové alebo dobré. Deň čo deň som bola zúfalejšia a bezmocnejšia.
Ian sa prebral až o mesiac. Bola som pri ňom a držala ho za ruku, keď sa mi zdalo, že ňou pohol. Postavila som sa zo stoličky a pozrela mu do tváre. Naozaj sa začal hýbať. Zamihotali sa mu viečka a nakoniec úplne otvoril oči. Zasa som sa rozplakala. Konečne som sa mohla znova pozrieť do tých jeho krásnych modrých očí. Pozeral na mňa zmätene a vystrašene.

Nina?!" Chcel sa posadiť. "Čo sa deje? Kde to som?" Pritlačila som ho späť na postel.
"Nie, nie. Upokoj sa. Musíš byť pokojný. Lež a ja zavolám sestričky." Pobozkala som ho na čelo a utekala na chodbu.
"Prebral sa. Ian sa prebral!" kričala som, načo ku mne pribehli a šli za Ianom. O chvílu prišiel aj doktor.
"Ako sa cítite, Ian?" opýtal sa ho doktor, počúvajúc mu srdce.
"Bolí ma hlava. Čo sa stalo? Prečo som tu?" pýtal sa stále zmätene.
"Mali ste autonehodu, ale nebojte sa my sa o vás postaráme," upokojoval ho doktor. Spravili mu všetky možné vyšetrenia. Trvalo to skoro hodinu. Ian sa už ako-tak upokojil. Doktor povedal, že mám byť s ním. Teraz ma potrebuje. Mňa aj svojich priatelov.
"Chceš niečo? Vodu alebo jedlo? Čokolvek." Ian bol stále zmätený a vystrašený, no usmial sa a potlapkal miesto vedla seba. Ja som sa neusmiala. Bola som nervózna, vystrašená a nemohla som uveriť, že je konečne hore.
"Si zlatá, ale jediné čo chcem, je vedieť čo sa stalo." Pozrel na mňa s otáznikmi v očiach. Z hlboka som sa nadýchla.
"Tak fajn. Čo si pamätáš naposledy?" Zvraštil čelo.
"Naposledy asi to ako sme sa spolu strašne dlho nerozprávali. No potom sme sa udobrili. Povedal som ti, že chodím s Phoebe, ale nie je to pravda. Prepáč. Nemal som ti klamať. Phoebe je moja velmi dobrá kamarátka, ale nič viac." Zalapala som po dychu a už-už sa rozplakala.
"Toto je posledné čo si pamätáš?" opýtala som sa s nádejou, že je to len žart. Čakala som, že sa Ian rozosmeje a povie: "Neblázni, miláčik. Všetko si pamätám." Ale to sa nestalo. Ian sa na mňa stále zmätene pozeral.
"Áno. To je posledné. Ja som na niečo zabudol, však? Mám výpadok pamäte!" panikáril. "Aký úsek svojho života si nepamätám?" Pozrel na mňa.
"Spomenieš si na dátum kedy ste boli s Phoebe na tej večeri? Potom si mi povedal, že spolu chodíte." Ian ma chytil za ruku a preplietol si so mnou prsty. Na to, že si nepamätá, že sme spolu sa správa prítulne...
"Nina, ja som nechcel." Usmiala som sa.
"Na to teraz nezáleží. Potrebujem ten dátum, aby som vedela čo si nepamätáš." Prikývol.
"Aha. Dobre. Myslím, že bolo 12.12. Kolkatého je dnes?" Trocha som sa bála ako zareaguje, keď mu poviem, že si nepamätá skoro tri mesiace.
"No ja neviem, Ian. Nemal by si ešte chvílu počkať? Kým sa zotavíš a tak," navrhla som opatrne. Ian si vzdychol, stisol mi ruku a pozrel mi do očí.
"Nina, prosím povedz mi to." Jeho krásnym modrým studničkám sa nedá odolať.
"No dobre. Je 4.3. Nepamätáš si skoro tri mesiace." Ian na mňa vyjavene kukal. Mlčal asi päť minút. Nemala som odvahu niečo povedať.
"Tri mesiace? Ako to? Čo bolo na Vianoce? Ako natáčanie? A čo náš "vzťah"?"
"Na Vianoce sme boli spolu. Naše mamičky a my," usmiala som sa. "S natáčaním celkom dobre, ale sme pozadu." Šikovne som sa vyhla otázke o našom "vzťahu".
"To mi je lúto. Mal by som sa tam čo najskôr vrátiť."
"Na tom teraz nezáleží. Dôležité je, aby si bol v poriadku a zdravý." Ian ma objal. Ocitla som sa na jeho hrudi. Dávala som velký pozor na tie hadičky.



"Ďakujem ti, Nina. Za všetko. Mám ťa veľmi rád." Znova som sa rozplakala, ale hneď aj prestala. Tuho som ho objala.
"Aj ja teba, Ian." Viac som to už nevydržala. Musela som byť chvíľu sama.
"Mala by som ísť obvolať priateľov a hlavne naše mami," usmiala som sa.
"Ozaj, aj som zabudol. Ako je na tom moja mama?"
"No, mať syna v kóme nie je bohviečo. Ale je silná. Práve preto by som jej mala ísť dať vedieť." Uistila som ho, že sa hneď vrátim a šla na chodbu zavolať Ianovej mamine. Predtým som sa však oprela o dvere a rozplakala sa. Už som to nemohla ďalej zadržiavať. On si to nepamätá! Nepamätá si naše spoločné Vianoce, naše uzmierenie ani to ako sme sa dali dokopy, Santu Monicu, zásnuby!
Na tom teraz však nezáleží. Musím sa sústrediť na Ianovo zdravie. Vytiahla som mobil a vytočila Ianovu mamu.
"Ahoj Nina, už som na ceste za Ianom. Si s ním či v práci?" opýtala sa.
"Dobrý, som pri ňom." Smrkla som.
"Nina, prosím, tykaj mi! Si moja nevesta," zasmiala sa. Neviem prečo bola dnes taká veselá, no nezdieľala som to. Bolo mi zle. Už nie som nevesta, a ani nebudem. Ian si to nepamätá!
"Prepáč. Chcem ti niečo povedať. Si v aute?"
"Áno."
"Tak ti to poviem radšej až keď prídeš."
"Prečo? Je to niečo zlé?" zhrozila sa.
"Nie, práve naopak. Príď a dozvieš sa." Rozlúčili sme sa a ona zložila. Obvolala som všetkých z natáčania. Všetci sa veľmi potešili, niektorí si aj poplakali, a odprisahali, že ešte dnes ho prídu pozrieť. Všetkým, však, predtým musím povedať, že Ian si nepamätá posledné tri mesiace svojho života pred kómou. A tak som sa do toho pustila, hneď ako do nemocnice nakráčala Candice. Naozaj za ním prišli skoro všetci. Každému som musela vysvetľovať ako na tom je a čo si pamätá. Bola som rada, že je s priateľmi. Ja som sa zatiaľ mohla skryť do kúta a vyplakať si oči. Zasa som ho stratila! Nepamätá si našu lásku, len hádky.
"Takže, Ian si nepamätá." Keď som začula jej smiech, mala som chuť vraždiť. Samozrejme, že prišla, keď zistila, že Ian si nepamätá aká je to mrcha. V inom prípade by nemala odvahu sem nakráčať.
"To je smola. No na druhú stranu, mám u neho znova čistý štít. Môžeme to spolu znova skúsiť. Možno je to znamenie, že pre neho proste nie si tá pravá," škerila sa Phoebe. Upokoj sa, Nina. Chce ťa len vyprovokovať, hovorila som si v duchu.
"O čo ti ide?" opýtala som sa narovinu. Phoebe sa zákerne usmiala.
"O nič. Len som prišla pozrieť svojho priateľa."
"Ian si raz spomenie," tvrdila som neoblomne.
"Postarám sa o to, aby ťa dovtedy znenávidel!" Odkráčala do Ianovej izby. Položila som si ruky do dlaní a znova sa rozplakala.
"Nina, čo sa deje? Neboj, Ian si určite spomenie." Candice si sadla vedľa mňa a objala ma okolo pliec.
"Ranilo ma to, Candice. Nepamätá si naše spoločné Vianoce, ani to ako sme konečne spolu začali chodiť! Ani svoju lásku ku mne! Nemyslíš, že keby to pre neho bolo dôležité tak si to pamätá?" Otočila som sa k nej. Súcitne na mňa pozerala.
"Doktor predsa povedal, že je to normálne. Mimo to, doktor povedal aj to, že nezáleží na to či to pre neho bolo alebo nebolo dôležité. A nestratil pamäť navždy. Raz si musí spomenúť," ukľudňovala ma Candice.
"Je pri ňom Phoebe."
"Čo? Ty si ju pustila?"
"A čo som mala robiť? Pamätá si ju ako svoju najlepšiu kamarátku. Nie ako mrchu, ktorá ním manipulovala a klamala ho."
"To je mi ľúto. Čo presne si vlastne pamätá?"
"Ten deň, keď mi povedal, že spolu chodia."
"Čo spolu boli na večeri?"
"Áno. A teraz sú tam spolu. Bohvie čo robia," panikárila som.
"Určite nič. Ian je veľmi zmätený. Nemá čas a ani chuť riešiť svoj milostný život. Nič sa medzi nimi nedeje. Ukľudni sa." Bola som pokojnejšia, ale nie úplne. Boli tam už dosť dlho.
"Prečo sú tam tak dlho?"
"Ideme tam!" rozhodla Candice. Chcela som ju zastaviť, ale nestihla som. Bolo zábavné pozorovať výraz Phoebe, keď sme vošli.
"Ahoj, Ian." Candice podišla k nemu a objala ho. Phoebe na mňa naštvane pozrela a ja som sa škodoradostne uškŕňala. Keď už to nevydržala, pozrela na Iana.
"Už by som mala ísť." Rozlúčila sa s Ianom a konečne vypadla. Candice stále niečo mlela a ja som s úsmevom pozerala na Iana. Aj on sa usmieval. Naše pohľady sa stretli a bola to naozaj magická chvíľa. Taká intímna! Nebadane kývol hlavou k sebe a ukázal na miesto vedľa seba. Srdce mi poskočilo. On ma chce mať pri sebe! S úsmevom od ucha k uchu som sa posadila vedľa neho na posteľ. Usmiali sme sa na seba a započúvali sa do rozprávania Candice...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama