Život našich hviezd Kapitola 21.

11. října 2013 v 20:40 | Elena1604 |  Poviedka II.život našich hviezd
"Ian je v ohrození života. Má silne poranený mozog aj lebku. Zatial je v kóme, nik nevie kedy sa preberie a hocikedy nás môže nadobro opustiť. Je mi lúto, ale nedávame mu velké šance na prežitie." Zrútila som sa. Po doktorových slovách som sa úplne psychicky zrútila. Podlomili sa mi kolená a skončila som na zemi. Strašne som plakala a nik ma nedokázal upokojiť. Nakoniec ma sestričky odniesli do volnej izby.
"Dnes tu môžete prespať." Absolútne som nevnímala sestričky okolo seba. Lahla som si do postele a zababušila sa do perín.
"Chcem ísť za ním," zastavila som ich kým neodišli. Vymenili si medzi sebou pohlady. To si fakt myslia, že som až tak mimo?
"Prepáčte, ale dnes to nepôjde. Najskôr zajtra ráno." Sestričky odišli a ja som osamela. Nemohla som zaspať. Stále som musela myslieť na Iana. Čo ak sa mi už nezobudí? Čo ak ho už nikdy neuvidím s otvorenými očami a vysmiateho? Čo ak ma už nikdy neobíme a nepobozká? Chcem ho späť. Chcem byť s ním a chcem, aby bol zdravý. Musím ho vidieť. Musím sa uistiť, že je v poriadku! Teda, v rámci možností.
Odhodlane som sa postavila a šla do izby za Ianom. Keď vošla, musela som si rukou zakryť ústa, aby som nevykríkla. Pohlad na neho bol otrasný. Samé hadičky a pípacie stroje.

"Ian..." zlomil sa mi hlas. Uplakaná som si sadla na kraj jeho postele. Chytila som ho za ruku a pohladila po tvári.
"Vráť sa mi, prosím ťa," prihovorila som sa mu, hladkajúc ho všade po tvári a hrudi.
"Neprežijem, ak sa mi nevrátiš. Potrebujem ťa. Milujem ťa a chcem, aby si bol znova so mnou. Aby si ma pobozkal, objal ma, usmial sa na mňa a povedal mi, že ma lúbiš. Prosím, bojuj! Vráť sa ku mne. Máme spolu ešte vela nedoriešených vecí. Musíme sa vziať a konečne začať náš spoločný żivot." Pozrela som naňho. Nepohol sa ani o centimeter. Dýchal len vďaka prístrojom a hadičkám. Nahla som sa k nemu a pobozkala ho na čelo. Jedna moja slza mu padla na líce. Bozkom som ju zotrela a vošla mu rukou do vlasov. Velmi dobre som vedela, že to má rád. Po chvíli som si uvedomila, že mi je strašne zle a od tolkého plaču ma bolela hlava. Preplietla som si s Ianom prsty a lahla si k nemu. Ani neviem ako a kedy, zaspala som.

"Slečna, vstávajte," drgala do mňa jedna zo sestričiek.
"Povedali sme vám, že môžete ísť za Ianom až ráno. Namiesto toho ste tu prespali." Zrejme čakla vysvetlenie. Namiesto toho som sa len ospravedlnila a šla na chodbu. Tam ma zastavil Ianov doktor.
"Slečna, Dobrev, musíme Ianovej rodine a známym oznámiť, že Ian je v nemocnici. Alebo okrem vás nikoho nemá?" spýtal sa doktor.
"Dám im vedieť," povedala som a šla zavolať Ianovej mame. S plačom povedala, že hneď príde. Rovnako reagovali naši kolegovia z natáčania. O hodinu tu už všetci boli.
"Nina, zlatíčko," objala ma moja mama. Samozrejme, že Ianov mama volala, hneď tej mojej. Alebo boli spolu, keď som volala?
"Prečo si mi nič nepovedala?" vyčítala mi hneď.
"Prepáč mami, som z toho strašne vydesená a unavená. Zabudla som." Mama ma znova objala. O chvílu si k nám prisadla uplakaná Ianova mama.
"Doktor mi všetko povedal. Ako sa to stalo?" opýtala sa. Objala som ju.
"Ian šiel na stretnutie ISF. Čakala som doma a zrazu mi volali z nemocnice." Znova som sa rozplakala pri hroznej spomienke.
"Bola to jeho vina?" Pokrútila som hlavou.
"Nie. Vodič, ktorý do neho narazil nedal prednosť." Bola som strašne naštvaná na toho čo to všetko spôsobil.
"A on je na tom ako?" opýtala sa pre zmenu moja mama.
"Nič." Rozplakala som sa ešte viac.
"Hajzel!" ulavila si Ianova mama.
"Nina!" zakričala prichádzajúca Candice. Spolu s ňou prišla aj Kat, Julie, Paul a Michael. Vďačne som sa jej hodila do náručia. Bolo skvelé mať pri sebe priatelov.
"Ako je na tom?" opýtala sa.
"Zle. Doktori mu nedávajú velkú šancu na prežitie." Zasa som vzlykala! Dnes už asi po stýkrát. Ihneď sa rozplakaly aj ostatné. Chlapi si bezmocne sadli na stoličky. Tiež vyzerali, že sa už-už rozplačú.

O NIEKOLKO DNÍ:
Sedela som na stoličke pred Ianovou izbou. Sedávala som tam 24-hodín denne odkedy ho priviezli. Každý deň tu so mnou niekto bol. Buď Ianova mama, ktorú sme museli donútiť, aby aspoň na chvílu šla domov a oddýchla si, alebo moj mama, Candice, Kat, Julie, Paul lebo ktokolvek z natáčania. Všetci smu už boli zúfalí, ale nestrácali sme nádej...
"Nina, nemala by si sa takto trýzniť každý deň. Mala by si niekedy ísť aj domov." Candice ma držala za ruku a upokojovala ma.
"Ja nemôžem Candice. Keď som sama v tom obrovskom Ianovom dome..." odmlčala som sa. Candice ma tuho objala. "Stále musím myslieť len na to ako tu bezbranne leží."Zasa som vzlykala.
"Musíš sa niekde odreagovať. Poď s nami dnes na natáčanie. Nikdo ťa nebude nútiť pracovať. Máš neplatené volno. Len poď medzi nás. Medzi svojich priatelov," prehovárala ma.
"Ozaj, ako to je teraz s natáčaním?" opýtala som sa. Zahanbene som si uvedomila, že o natáčaní nič neviem. Ja a, pochopitelne, Ian sme tam už dosť dlho neboli.
"Natáčanie ide ďalej. Tvoje a Ianove scény sa priebežne donatáčajú. O to sa teraz nestaraj. Zvládneme to," smutne sa pousmiala.
"A premiéri stihneme?" opýtala som sa.
"Zatial všetko stíhame. Záleží na tom, kedy sa Ian preberie a kedy bude schopný vrátiť sa do práce. Ale n tom teraz nikomu nezáleží. Najdôležitejšie je, kedy sa Ian preberie a či nebude mať trvalé následky." Len som prikývla. Candice si povzdychla.
"Prosím, poď so mnou. Aspoň na chvílu." Možno mala pravdu. Nemala by som sa takto každý deň ničiť. A možno by som mohla aj natočiť zopár scén. Nechcem robiť Julie zbytočné problémy.
"No dobre. Poďme. Ale iba na chvílu." Candice sa usmiala. Ja som jej úsmev opätovala.
Na natáčaní sa toho vela nezmenilo. Už sa natáčal ďalší diel, myslím, že 17. Nálada však bola o čosi pochmúrnejšia. Chýbali tu Ianove sarkastické poznámky a vtipy.
Šli sme do obývačky Salvatorovcov. Julie s producentom sedeli na gauči a o niečom diskutovali. Julie vyzerala byť dosť naštvaná.
"Ahojte, čo sa to tu deje?" opýtala som sa podozrievavo.
"Nič. Všetko je okey," usmiala sa Julie. No bolo vidno, že je nervózna.
"Nie. Nič tu nie je okey. Iana treba nahradiť!"
"Čože?! To v žiadnom prípade!" rozkričala som sa.
"Nina, upokoj sa. Nik z nás to nedovolí," upokojovala ma Julie. Znova mi do očí vyhrkli slzy.
"Nemám inú možnosť. Doteraz sa ani nepohol. Aká je pravdepodobnosť, že sa preberie?" To som už znova naplno vzlykala. Počuť to takto narovinu bolelo. Candice ma objala.
"To nemáte kúska citu?" opýtala sa a zadržovala slzy. Producent len pretočil očami. To je fakt taký bezcitný? Nemôže predsa chcieť, aby sme Iana nahradili?! To je neprípustné! Ian je nenahraditelný a nie len v mojom milostnom živote, ale aj pre tento seriál. Bez neho by Damon predsa nebol Damonom! To nemôžem dopustiť! A keď sa tak, náhodou, stane, nechcem byť toho súčasťou ani ja.
"Fajn! Vyhoďte a nahraďte Iana, no v tom prípade idem aj ja!" Rozhodla som. Candice a Julie na mňa vydesene pozreli.
"Prepáč Julie. Nechcem robiť nikomu problémy, ale ja tu bez Iana neostanem!" Lútostivo som na ňu pozerala.
"To nik z nás," uistila ma. Candice prikývla.
"Robert, buďte rozumný Bez Damona a Iana prídeme o všetkých fanúšikov. Celý svet ťa bude za vyhodenie Iana nenávidieť." Julie sa obrátila na producenta.
"Damon predsa nie je jediná postava v seriály. Tak ho proste zabite!" Civela som na neho s otvorenými ústami. Zabiť Damona? To rovno môžeme vyhlásiť, že Upírske denníky nadobro končia! Bolo by to rovnaké. Julie má pravdu. Damona všetci zbožňujú. Prišli by sme o všetkých divákov. A nie len to. Ian je súčasťou nás aj TVD! Je súčasťou rodiny, preboha! V rodine sa tiež len tak na počkanie nenahrádzajú jej členovia!
"Vy ste sa zbláznili? Zabitím Damona môžeme vyhlásiť krach!" odfrkla si Julie. "Je to najoblúbenejšia postava a len vďaka Ianovi! Ian robí Damona tým kým je a ludia to zbožňujú," zúrila ďalej. No producent tiež nevyzeral najpokojnejšie.
"Fajn! Ale keď ten seriál nebude dotočený včas, bude to váš problém. Nie môj." S týmito slovami odkráčal z miestnosti.Všetky tri sme si vydýchli a sadli na gauč. Schúlila som sa do klbka.
"No hovor, Nina! Čo je nové?" opýtala sa hneď Julie.
"Nič. Stále je na tom rovnako." Julie mi súcitne stisla ruku.
"Bude v poriadku. Ian je ten najsilnejší človek akého poznám," upokojovali ma. A ja som tomu už pomaly začala aj veriť. Veď je to predsa Ian. Ten sa nevzdáva! On bojuje! A bude bojovať až kým opäť nebude tu s nami. Viem to, pretože ho poznám.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama