Stratená dôvera (ZSD) Kapitola 8.Deti

25. srpna 2013 v 22:49 | Elena1604 |  Poviedka I.Zázraky sa dejú


Vyrazili sme spoločne do penziónu.
Bola som nervózna. Velmi. Chcela som hoidieť. Strašne moc. No zároveň som sa bála. To čo urobl bolo odporné a hnusné. Nikdy mu to neodpustím. Už nikdy mu nebudem dôverovať.
Vzala som si Ninu do náručia. Upokojovala ma. Keď som ju mala pri sebe, bola som sebaistejšia. Dávala mi energiu.
Vošla som bez zaklopania. Damon sedel na gauči a popíjal whisky. Ako inak?!
"Ahoj," povedala som.
"A-a-ahoj," koktal a s otvorenými ústami na mňa hladel.
"Miláčik, choď za dvojičkami. My sa musíme porozprávať." Nina prikývla a poslušne odcupitala do izby.
NINA:
"Nina, ahoj. Kde si bola tak dlho?" vykrýkli dvojičky, keď som vošla do izby.
"Buďte chvílu ticho. Bola som u mami. A dozvedela som sa zaujímvé veci. Poďte. Práve sa dolu rozprávajú."
"Zasa ideme počúvať?" opýtal sa Damon. S úsmevom som prikývla. Potom sme spoločne šli ku schodom a pozorne počúvali.
ELENA:
"Nieže by som ťa rád nevidel, ale čo tu robíš? A prečo je s tebou aj Nina?" opýtal sa.
"Ty ani nevieš, kde máš vlastné deti? Nuž, peknesa staráš a to tu nie som len pár dní." Damon len nechápavo pozdvihol obočie. Prekrútila som očami a začala vysvetlovať: "Naša dcéra za mnou dnes prišla, aby zistila čo sa medzi nami vlastne deje." Chvílu som čakala než sa z toho spamätá.
"Takže ona odišla bez toho, aby mi niečo povedala a šla na druhý koniec mesta za tebou? To si s ňou ešte vybavím." Len som pokrčila plecami.
"Nevravím, že by si to mal nechať tak, ale môžeš za to aj ty," vyčítala som mu.
"Elena," Damon sa začal približovať, no ja som cúvla. Natiahol ku mne ruku: "Elena, prosím nechaj ma to vysvetliť."
"Najprv by si mi mohol vysvetliť, prečo naše deti nevedia čo sa medzi nami stalo. Prečo som ja tá zlá, keď ty si ma podviedol!" To už som kričala na celý penzión.
"Elena, bolo to inak. Prosím ťa, sadni si a ja ti to vysvetlím," žiadal ma Damon a ukázal na gauč.
"Damon, ja si nechcem sadnúť. Prišla som ti doniesť Ninu a dohodnúť sa kedy si budem brávať deti. Teda, pokial budú chcieť byť so mnou."
"Elena, prosím..." znova sa ku mne priblížil, no tentokrát som neustúpila. Vyzeral naozaj zúfalo a ja som prahla po jeho blízkosti a dotykoch. Chytil ma za ruky a pozrel mi do očí.
"Elena, prosím, musíš mi veriť. Pozri mi do očí, čo tam vidíš?" Damon sa ku mne priblížil tak, že sme sa jeden druhého dotýkali. V jeho očiach som videla len zúfalosť. No potom som tam zazrela úprimnosť a nakoniec ničím nefalšovanú lásku. Nevydržala som to a rozplakala sa. Prečo mi to urobil? Tak velmi ho milujem a on zradil moju dôveru tým najhorším spôsobom. Nemôžem mu dôverovať. Nie teraz. Nie kým je to také čerstvé. Zotrel mi slzu z líca. Ja som sa po ňom načiahla a pohladila ho po tvári.
"Viem, že ma miluješ. Viem to. Ale nemôžem byť s tebou. Nie hneď teraz. Neverím ti. A bude velmi ťažké si moju dôveru opäť získať." Dala som si preč jeho ruku z tváre a podišla k dverám. So slzami v očiach som nastúpila do auta a pobrala sa domov.
NINA:
"Ocko mamičku podviedol? Nemôžem tomu uveriť," povedala Lilly po vypočutí hádky našich rodičov. Len som smutne prikývla. "Vyzerá to tak."
"Ako mohol? Veď s mamičkou vyzerali byť šťastní," tvrdil Damon.
"Ak si spomenieš, tak posledné dni pred mamičkyným odchodom moc šťastní nevyzerali."
"Čo budeme robiť?" opýtala som sa. Všetci sme sa naraz pozreli na ocka. Plakal. Koniec koncov ako každý deň odkedy mamička odišla. Takto sa to predsa skončiť nemôže.
"Poďme za ockom," navrhla som smutne. Obaja prikývli, a tak sme sa pobrali za ockom.
"Oci?" povedala som opatrne. Zdvihol k nám uslzené oči. Všetkých troch si nás posadil na kolená a tuho objal. Objatie sme mu opätovali.
"Lúbim vás," povedal a vlepil nám pusu na líce.
"Aj my teba, ocko," povedala Lilly a my sme súhlasne prikývli.
"Ale to čo si spravil mamine sa nerobí," vyčítala som mu s pohladom upretým do jeho smutných očí.
"Ja viem, miláčik. Spravil som obrovskú chybu. Mamička, mi zrejme nikdy neodpustí. Ani ja si nikdy neodpustím."
"Odpustí! Len sa musíš snažiť. Ale nie hneď. Daj jej chvílku. Naozaj ju potrebuje. No potom...." odmlčal sa Damon, no hneď pokračoval. "Ocko, mamina ťa lúbi. Viem, že dokáže odpúšťať, len to bude trocha dlhšie trvať. Musíš byť trpezlivý." Po Damonovom dlhom monológu sa ocko značne uvolnil. No stále bol smutný.
"A vy? Vy mi odpustíte?" Všetci traja sme na seba pozreli. Potom na ocka.
"Veríme, že si to nechcel spraviť. Odpustíme ti. Len to už nikdy neurob, prosím. Mamina si toho už naozaj vela vytrpela." Ocko s úsmevom a úlavou prikývol. Tiež sme sa na neho usmiali a znova ho objali.
Na druhý deň som sa pobrala k mamine. Znova.
"Pôjdeme s tebou," navrhla Lilly a hneď vstala z postele.
"Nie," zastavila som ju. "Musíte tu ostať a kryť ma." Lilly pretočila očami, ale znova si sadla na postel.
"A čo ak na to príde? Nemôžeš mu proste povedať, že ideš?" Tentoraz som pretočila očami ja, ale súhlasila som. Lilly a Damon ma objali a šla som.
"Oci?"
"Áno?" zakričal z kuchyne. Utekala som za ním.
"Čo sa deje, miláčik?" opýtal sa, keď si klakol ku mne.
"No, vieš oci ...... ja by som chcela ísť za maminou," pozrela som naňho. Chvílku bol ticho a potom ma vzal do náručia.
"Tak poď. A dokedy tam chceš byť?"
"Len chvílku. Nejaké dve hodinky." Ocko prikývol a šli sme do auta. O chvílu sme už boli pred maminými dverami. Myslela som, že ocko ma len zavezie a pôjde. No on ma vzal do náručia a vykročil k dverám. Zaklopali sme. Pár sekúnd na to nám mamička otvorila.
"Ahoj," usmiala som sa.
"Ahoj, miláčik." Mamina si ma zobrala k sebe.
"Chcela ťa prísť pozrieť. Doviezol som ju." Mamina sa na ocka usmiala. "Ďakujem." Ocko jej úsmev opätoval. Aj ja som sa usmievala. Možno to nie je také stratené.
"Miláčik, zavolaj, keď budeš chcieť ísť domov," obrátil sa ocko na mňa.
"To nebude treba. Doveziem ju." Mamina sa na mňa usmiala.
"Dobre. Tak ja idem. Dvojičky sú samé doma," ocko sa usmial, pobozkal ma a odišiel. Keď bol pri aute stihol ešte zakričať: "Ahojte!" Obe sme mu zakývali a šli dnu.
DAMON:
"Ahoj," Elena sa z ničoho nič objavila vo dverách penziónu s Ninou v náručí.
"A-a-ahoj," vykoktal som prekvapene.
"Miláčik, choď za dvojičkami. My sa musíme porozprávať." Malá prikývla a odcupitala do izby.
"Nieže by som ťa rád nevidel, ale čo tu robíš? A prečo je s tebou aj Nina?" opýtal som sa prekvapene.
"Ty ani nevieš, kde máš vlastné deti? Nuž, pekne sa staráš a to tu nie som len pár dní." Nechápavo som pozdvihol obočie. Elena prekrútila očami.
"Naša dcéra dnes za mnou prišla, aby zistila čo sa medzi nami vlastne deje."
"Takže ona odišla bez toho, aby mi niečo povedala a šla na druhý koniec mesta za tebou? To si s ňou ešte vybavím." Elena len pokrčila plecami. Nemôžem uveriť, že Nina spravila niečo také. Od Lilly by som to možno aj čakal, ale od Niny? Vôbec. Deti musia byť naozaj zmätené.
Bol som naštvaný. Na Ninu. No hlavne na seba. Mal som im povedať čo sa deje. A bol som aj zvedavý. O čom sa chce Elena rozprávať? Nedúfal som v to, že sa ku mne plánuje vrátiť, no aj tak som bol zvedavý.
"Nevravím, že by si to mal nechať tak, ale môžeš za to aj ty," vyčítala mi Elena.
"Elena," pomaly som sa k nej približoval, no Elena cúvla. Natiahol som k nej ruku: "Elena, prosím, nechaj ma to vysvetliť."
"Najprv by si mi mohol vysvetliť, prečo naše deti nevedia čo sa medzi nami stalo. Prečo som ja tá zlá, keď ty si ma podviedol!" Elena začala kričať na celý penzión.
"Elena, bolo to inak. Prosím ťa, sadni si a ja ti to vysvetlím," ukázal som na gauč. Bol som zúfalý. Strašne som si prial,aby mi Elena uverila a odpustila. Prial som si to viac než čokolvek na svete.
"Damon, ja si nechcem sadnúť. Prišla som ti doniesť Ninu a dohodnúť sa kedy si budem brávať deti. Teda, pokial budú chcieť byť so mnou."
"Elena, prosím ...." znova som sa skúsil k nej priblížiť. Uspel som. Elena tentokrát neustúpila. Chytil som ju za ruky a hlboko jej pozrel do očí. Musím jej to vysvetiť a ona mi musí uveriť. Nezniesol by som keby som o ňu prišiel kvôli Stefanovi, Charlotte a vlastnej blbosti.
"Elena, musíš mi veriť. Pozri mi do očí a povedz, čo v nich vidíš?" Tesne som sa k nej priblížil. Dotykali sme sa jeden druhého. Ach... tak mi to chýbalo. Ona mi chýbala. A to so mnou nebola len pár dní! Potrebujem ju. Velmi! Tak velmi ju lúbim! Dúfam, že aj ona ma ešte miluje. Keby nie, asi by som to neprežil.
Zatial čo mi Elena hladela do očí, som sa snažil, aby v nich videla všetkú tú úprimnosť, lásku a zúfalstvo čo cítim. A zrejme som uspel. Elena sa rozplakala. Netušil som prečo, ale bral som to ako dobré znamenie. Jej tvár znežnela. Už nebola naštvana. Len smutná, zničená a zranená. Znova som sa preklínal za to, že som jej takto ublížil. Ako som jej to mohol urobiť? Po tom všetkom čím sme si spoločne prešli.
Zotrel som jej slzu z líca. Pohladila ma. Bolo krásne znova cítiť jej dotyk.
"Viem, že ma miluješ. Viem to. Ale nemôžem byť s tebou. Nie hneď teraz. Neverím ti. A bude velmi ťažké si moju dôveru opäť získať." Dala preč moju rukuz jej tváre a odišla. Skryl som si tvár do dlaní a začal plakať. Nikdy predtým som to nerobil. Hlavne nie kvôli žene. Ale tentoraz je to iné. Toto je Elena. Moja Elena. Moja manželka, matka mojixh detí, no v prvom rade, žena, ktorú milujem najviac na svete. Kvôli nej sa oplatí plakať. Povedala, že so mnou nemôže byť. No nepovedala, že už nikdy. Povedala, že nie hneď. To znamená, že ešte mám šsancu. A ja ju využijem. Budem o ňu bojovať.
Neskôr za mnou prišli deti. Vytušil som, že nás špehovali. So všetkými troma som sa poriadne vyobjímal a vybozkával. Vyčítali mi čo som spravil, no aj ma uistili, že ma lúbia, a že mi aspoň oni odpustili. A malý Damon mi poradil, aby som nechal Elene nejaký priestor a čas na to, aby sa z toho spamätala. Na všetkých troch som nesmierne pyšný. Sú tak inteligentní a všímaví. Lúbim ich. Som tak rád, že ich s Elenou máme. Keď mi aj neodpustí, ostanú mi po nej naše deti.
Na druhý deň za mnou prišla Nina, že chce ísť za mamou a tak som ju odviezol. Bol som jej nesmierne vďačný, že sa prišla opýtať a nerobila blbosti.
Pred Eleniným domom som zobral Ninu do náručia. Mal som v pláne Ninu len vysadiť a ísť, no chcel som vidieť Elenu. Spoločne sme zaklopali. O sekundu Elena otvorila.
"Ahoj," povedala Nina.
"Ahoj, miláčik." Elena si zobrala Ninu do náručia.
"Chcela ťa prísť pozrieť. Doviezol som ju." Elena sa na mňa usmiala. Čím mapekne zaskočila. "Ďakujem," povedala. Úsmev som jej opätoval. Trocha zaskočene, ale predsa.
"Miláčik, zavolaj mi, keď budeš chcieť ísť domov," obrátil som sa k Nine.
"To nebude treba. Doveziem ju." Usmiala sa Elena.
"Dobre. Tak ja idem. Dvojičky sú samé doma," usmial som sa, pobozkal Ninu a šiel. Zpred auta som ešte zakričal: "Ahojte!" Nina aj Elena mi zakývali a vošli do domu. Ja som rýchlo šiel za dvojičkami.
"Lilly! Damon! Už som späť!" kričal som, keď som prišiel. No nik neodpovedal. Možno spia, napadlo mi. Šiel som to skontrolovať. No keď som vošiel do ich izby, neboli tam....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama