Stratená dôvera (ZSD) Kapitola 7.Pravda

25. srpna 2013 v 22:48 | Elena1604 |  Poviedka I.Zázraky sa dejú
Ahojte, strašne dlho som tu nebola a mrzí ma to. Teraz vám sem dodám všetky kapitolky mojich poviedok. Je mi to naozaj veľmi ľúto.


Sadla som si do chodby k dverám a úplne sa poddala smútku a sklamaniam.
DAMON:
"Oci, kde je mama? A prečo ste na seba tak kričali?" opýtali sa deti, hneď ako Elena treskla dverami.
"Mamina tu dnes nebude, zlatíčka. Je nahnevaná na mňa a Charlotte."
"A prečo?" opýtal sa malý Damon.
"To je zložité," smutne som sa usmial.
"Nech si ide. Veď stále kričala kvôli Charlotte aj keď nič nespravila," vyhlásila Lilly so založenými rukami.
"Lilly!"
"No čo. Veď mám pravdu. Mama kričala na Charlotte neprávom. My máme Charlotte radi."
"To je mi jedno. Elena je vaša mama." Lilly len mykla plecami a šla do izby. Damon a Nina ho následovali. Dal som si hlavu do dlaní a premýšlal nad tým ako sa mi behom jedného dňa rozpadla celá rodina. Manželka ma nenávidí, deti nenávidia svoju matku a to všetko kvôli mne. Celý môj život sa rozpadol ako domček z karát za niekolko hodín.
LILLY:
"Nechápem prečo mamička zasa odišla," horekoval môj braček. Ja už som toho mala plné zuby. Samozrejme, že mám mamičku radšej ako Charlotte, ale už ma nebaví ako od nás stále odchádza a ubližuje ockovi.
"Proste sme jej všetci ukradnutí. Je tu, iba keď sa jej to hodí, aj keď neviem čo z toho má."
"To není pravda! Mamička nás lúbi!" kričal Damon. Ja som len prekrútila očami.
"Vážne? A kde je tá jej láska? Ocko dole plače, my sa tu trápime a ona je bohvie kde."
br />
DAMON:
Charlotte stála pri kuchynskej linke. Schytil som ju pod krk a pritlačil ku stene.
"Priznaj konečne, že ťa sem niekto poslal!" skrýkol som po nej.
"Neviem o čom hovoríš Damon. Nik ma neposlal. Prišla som lebo si mi chýbal." Naštvala ma ešte viac než som bol. Rozbil som stoličku a vzal z nej kôl v podobe jednej z jej nôh. Namieril som jej ho na srdce a zahladel sa jej do očí.
"Tak čo? Ešte stále si tu len preto, že som ti chýbal?" Keď neodpovedala ešte viac som ju pritisol k stene a pohol kolom smerom k jej srdcu.
"Dobre, dobre. Poviem pravdu." Konečne. Konečne sme sa niekam dostali.
"Poslal ma tvoj brat. Stefan. Povedal, že mám proti tebe poštvať Elenu. Že ju mám donutiť , žiarliť a v krajnom prípade sa s tebou vyspať." Pustil som ju. Čo som chcel to som dostal. Stefan mi už poriadne lezie na nervy. Najhoršie na tom je, že mu to všetko vychádza.. Podarilo sa mu proti mne Elenu poštvať.
"Dosiahla si čo si chcela. A teraz vypadni!" Odpochodoval som z kuchyne za deťmi.
"Počúvajte ma," začal som, keď som vošiel k nim do izby.
"Nemôžete z toho viniť maminu."
"A kto za to môže?"
"Obaja. Proste sú isté veci medzi dospelými, ktoré sa nedajú tak lahko vyriešiť, ale môžu za to obaja."
"Nuž, ja si myslím, že je za tým hlavne mama." Beznádejne som si vzdychol. Čo im mám asi povedať? Pravdu? To radšej nie.
br />
NINA:
"Ocko?" prišla som za ockom, ktorý zasa popíjal tú divnú hnedú tekutinu na gauči.
"Áno, miláčik?" opýtal sa a vzal ma do náručia.
"Povieš mi pravdu? Každý hovorí niečo iné a ja neviem komu veriť." Ocko si vzdychol a pozrel mi do očí.
"Miláčik, medzi mnou a maminou sa niečo stalo. Nebudem ti klamať, väčšiu vinu na tom mám ja a zrejme sa to tak rýchlo a lahko nenapraví."
"Naozaj?"
"Bohužial áno." Pobozkal ma na čelo a pritisol si ma na hruď.
"Je to naozaj také vážne, oci?"
"Áno miláčik. Tentoraz je to velmi vážne." Otočila som sa k nemu a zobrala jeho tvár do dlaní. Trocha neochotne mi pozrel do očí.
"Všetko sa napraví ocko. Slubujem," pobozkala som ocka na čelo a šla do izby. Niečo mi na tom stále nesedelo. Neverím, že tá zlá je tu mamina. A navyše mi strašne chýba. Niečo mi napadlo. Mamina síce odišla no nik nepovedal, že za ňou nemôžem ísť.
"Ocko? Oci?" kričala som znova až som ho našla v kuchyni variť obed.
"Čo je miláčik?" klakol si ku mne a počúval.
"Nevieš, kde by mamička mohla byť?" opýtala som sa s nádejou.
"Načo to potrebuješ?" opýtal sa podozrievavo.
"Len tak. Chcem vedieť čo s ňou je, kde je a tak," vyčarila som falošný úsmev.
"No, myslím, že je u seba doma. Ale čo s ňou je, to neviem," pokrčil ocko plecami lútostivo.
"To je v poriadku, ocko. Ďakujem. Idem na chvílu na záhradu," pobozkala som ho a šla von. Preskočila som plot a utekala smerom k maminkinému domu. Keď som sa tam dostala, zaklopala som a čakala. Mamička mi hneď otvorila. Myslela som, že začne kričať, no ona ma namiesto toho, len poriadne vyobjímala a vybozkávala.
"Ty moje bábätko. Čo tu robíš?" spýtala sa so slzami v očiach. Ja som sa zasmiala.
"Mami, ja už dávno niesom bábätko."
"Ja viem. Ale pre mňa ním vždy budeš," usmiala sa.
"Mamička, chýbala si mi," znova som ju objala.
"Aj vy ste mi chýbali. Kde máš súrodencov?"
"Som tu sama. Myslia si, že si nás zasa opustila. Veria, že Charlotte je tá dobrá. No mne sa na tom niečo nezdá. Preto som tu. Aby som zistila ako to je." Mamina si vzdychla a posadila si ma na kolená.
"Pozri, ocko a Charlotte spravili niečo velmi zlé. Niečo čo sa nerobí. Velmi mi tým ublížili a neviem či budem niekedy schopná ockovi odpustiť. Ale to neznamená, že vás nemám rada. Milujem vás a ocko tiež. Vás sa to netýka, ani za to nemôžete, okey?" Smutne som prikývla.
"Takže je to vážne? Tak ako povedal aj ocko." Mamina smutne prikývla.
"Už budem musieť ísť mami. Ocko sa zblázni," povedala som po chvíli.
"Počkať, ocko nevie, že si tu?" Bojazlivo som pokrútila hlavou.
"Ach jaj. Odveziem ťa."
"Nie mami! Ocko sa nesmie dozvedieť, že som tu bola. Strašne by sa nahneval," horekovala som.
"Sama nepôjdeš. Mimo toho sa musíme porozprávať."
"Ty a ocko? To znamená, že budete zasa spolu?" opýtala som sa s úsmevom a nádejou. Tá však zmizla vo chvíli, keď som sa pozrela na maminu a videla ako sa tvári. Pokrútila hlavou.
"Nie. To asi nie, ale porozprávať sa potrebujeme," usmiala sa a vzala ma za ruku. Vyrazili sme do penziónu.
br />
ELENA:
Niekto klopal. Otvorila som a ostala šokovane stáť. Malá Nina stála pred dverami a vyzerala, že čaká len nato ako na ňu začnem kričať. Ja som ju namiesto toho schytila do náručia, vyobjímala ju a vybozkávala.
"Ty moje bábätko. Čo tu robíš?" opýtala som sa dojato. Tak mi chýbali moje detičky! Nina sa zasmiala.
"Mami, ja už dávno niesom bábätko," upozornila ma stále s tým jej nádherným úsmevom. Je celý po Damonovi. Akoby sa na mňa usmieval on. Pukalo mi z toho srdce. Len z pomyslenia naňho mi bolo zle a do plaču.
" Ja viem. Ale pre mňa ním vždy budeš," usmiala som sa.
"Mamička, chýbala si mi," Nina ma znova objala.
"Aj vy ste mi chýbali. Kde máš súrodencov?"
"Som tu sama. Myslia si, že si nás zasa opustila. Veria, že Charlotte je tá dobrá. No mne sa na tom niečo nezdá. Preto som tu. Aby som zistila ako to je." Ach bože. Asi budem musieť povedať pravdu. Ale prečo to nespravil Damon? On ma podvedie a vyjde z toho ako najlepší otec a manžel roka? Toto už fakt nie je normálne. Vzdychla som a posadila si Ninu na kolená.
"Pozri, ocko a Charlotte spravili niečo zlé. Niečo čo sa nerobí. Velmi mi tým ublížili a ja neviem či budem schopná ockovi niekedy odpustiť. Ale to neznamená, že vás nemám rada. Milujem vás a ocko tiež. Vás sa to netýka, ani za to nemôžete, okey?" Nina smutne prikývla.
"Takže je to vážne? Tak ako povedal ocko." Smutne som prikývla.
"Už budem musieť ísť, mami. Ocko sa zblázni," povedala Nina po chvíli.
"Počkať, ocko nevie, že si tu?" Že ma to vôbec neprekvapuje. Vlastne ma to prekvapuje velmi. Nech už som na Damona akokolvek naštvaná, o deti sa vždy staral príkladne.
Nina bojazlivo prikývla.
"Ach jaj. Odveziem ťa."
"Nie mami! Ocko sa nesmie dozvedieť, že som bola s tebou. Strašne by sa naštval."
"Sama nepôjdeš. Mimo toho sa musíme porozprávať."
"Ty a ocko? To znamená, že budete zasa spolu?" opýtala sa Nina s úsmevom a nádejou. Tá však rýchlo zmizla. Zrejme, keď videla môj výraz. Pokrútila som hlavou.
"Nie. To asi nie, ale porozprávať sa potebujeme," usmiala som sa a vzala Ninu za ruku. Spoločne sme vyrazili do penziónu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama