Život našich hviezd Kapitola 16. Vianoce

19. ledna 2013 v 14:08 | Elena1604 |  Poviedka II.život našich hviezd
Aj, keď to bolo, iba predstieranie.
"Dobré ránko," pozdravil Ian, keď ráno prišiel do štúdia.
"Ahoj," odzdravila som s úsmevom. Ian si sadol vedľa mňa a objal ma okolo pliec. Prekvapene som na neho pozrela, no on to ignoroval. Potom sme šli natáčať. Práve natáčame siedmy diel štvrtej série. Tento diel má byť - podľa scenára - plný Delena scén. Čo znamená, že budeme s Ianom natáčať dosť veľa scén spolu. Klamala by som keby som povedala, že si to neužívam. Natáčanie týchto scén bolo no....komické. Ale hlavne veľmi príjemné. Po tom ako som pri natáčaní tanečnej scény skočila Ianovi na nohu - a ďalšiu pol hodinu sme nerobili nič iné len sa smiali - sa na nás pozeral už celý štáb aj herecké obsadenie.

Ďalšia na rade bola bozkávacia scéna. Tá bola...horúca. S Ianom sme to nehrali. Naozaj sme sa bozkávali. Bolo to nesmierne príjemné. Bola som celá červená a nielen z vášne, ktorá ma pochytila. Hlavne z toho, že na nás všetci pozerali a prekvapene (aj pobavene) na nás gúľali okále. Asi sme to "zahrali" vážne dobre. Toto všetko som však vnímala až potom ako sa Ian odo mňa odlepil a Julie zakričala "stop!". Dovtedy som vnímala len Iana a jeho krásne (a horúce) bozky. Túto scénu sme natočili na prvý krát za čo sme si vyslúžili otravné podpichovanie od našich priateľov. Zrejme sú toho názoru, že sa s Ianom bozkávame na každom rohu. Na to mám len jediné vysvetlenie. Kiežby...
Ďalšia scéna bola "vyzliekacia" ako som ju ja nazvala. Šlo o to, aby som Iana upírskou rýchlosťou pritlačila k stene, pobozkala ho a roztrhla mu košeľu. Popri tom všetkom som mala ešte zhodiť poličku. Pritlačenie k stene, pobozkanie a zhodenie poličky sa ukázalo ako veľmi jednoduché. S trhaním košele to už bolo horšie. Bola som taká nervózna z tých kamier, tesnej blízkosti Iana a všetkých tých ľudí čo sa na nás pozerali, že sa mi to absolútne nedarilo. Ani prvý, ani druhý, ani tretí raz. Po štvrtom neúspešnom pokuse som sa s rehotom oprela o Ianovu hruď a vzdala to. On aj všetci čo nás pozorovali sa taktiež rehotali. Niektorým až slzy tiekli a ja som bola medzi nimi.
"Prepáčte," ospravedlnila som sa, keď som sa ako - tak ukľudnila. Táto scéna sa natáčala najdlhšie. Ani neviem na koľký krát sa nám to podarilo.
Posledná scéna, ktorú sme mali dnes s Ianom natáčať spoločne bol DEX. Všetci sme sa presunuli do Damonovej izby a my s Ianom sme si ľahli na posteľ.Obaja sme boli len v spodnom prádle a ja som si Iana nenápadne prezerala, keď som si myslela, že ma nik nevidí. Tajne som dúfala, že ma ani nik nevidel. Túto scénu som si užívala zo všetkých najviac. Ian ma bozkával po celom tele a ja jeho tiež. Jeho dotyky a bozky boli také nežné, vzrušujúce, pekelne horúce, vášnivé a .... príjemné. Na malý, zakázaný okamžik som si pomyslela, že to možno nepredstiera. Že možno ku mne naozaj niečo cíti. Hneď som sa však v duchu zahriakla a dostala sa s tej naivity.
Po donatáčaní tejto scény sme len tak sedeli s Ianom na posteli, polonahí a dívali sa jeden druhému do očí. V jeho očiach poskakovali malé iskričky. Nevedela som však určiť aké iskričky. Boli radostné? Nespokojné, sklamané alebo žeby roztúžené? Naozaj Iana pohltila rovnaká túžba a vášeň ako mňa, alebo to bolo len predstieranie? Na tieto otázky som odpovede nepoznala a kým som ich stihla zistiť, priskočili k nám naši priatelia čím úplne prerušili náš očný kontakt. Zahanbene som si uvedomila, že som stále pritlačená obkročmo na Ianovi. S lícami červenými ako paprika, som z neho zliezla, sadla si vedľa a počúvala ódy našich priateľov na náš herecký výkon.
"No, dnes sme boli naozaj skvelý," povedal Ian hrdý na svoj dnešný výkon. Obaja sme boli v šatni a chystali sa domov. Ja som len s úsmevom prikývla. Stále som bola rozrušená a zmätená. A ani na jednu moju otázku som nedostala odpoveď. Ian zrazu zvážnel. Úsmev mu zamrel na perách, sklonil pohľad a keď sa na mňa znova pozrel už tam nebol vôbec. Ani ja som sa neusmievala. Práve naopak. Pochytili ma obavi. Pri jeho ďalších slovách mi začalo silno búšiť srdce: "Nina, musíme sa porozprávať." Najskôr som si myslela, že sa chce so mnou rozísť no jeho ďalšie slová ma prekvapili: "Teda, skôr sa na niečo spýtať." Odľahlo mi. No len trocha. Čo sa chce opýtať? Či ho milujem? Či je to z mojej strany len predstieranie? Odpovede by boli jasné. Áno a nie. Z môjho správanie - hlavne za posledné dni - by to mohol vydedukovať. Keby sa ma na to spýtal takto otvorene a priamo už by memalo zmysel zapierať. Ian sa ku mne trocha priblížil a vyriekol svoju otázku: "Rozmýšľal som, že či by si nechcela tráviť Vianoce," odmlčal sa: "so mnou," povedal napokon a pozrel na mňa. Nesmierne mi odľahlo! A zároveň som pocítila neskutočnú radosť. On chce so mnou tráviť Vianoce! Ak ma aj nemiluje určite mu na mne veľmi záleží! Bola som najšťastnejší človek na planéte.
"Bože, čo to tak dramatizuješ! Chvíľu som si myslela, že sa so mnou rozchádzaš! Vieš ako si ma vyľakal?" nadávala som mu s úsmevom od ucha k uchu. Bože, tak sa mi uľavilo!
"Je to len predstieranie, nie? Nemalo by ti na tom záležať," usmial sa Ian. Má pravdu, nemalo. Ale čo mám robiť, keď mi na ňom tak strašne záleží. Keď ho mám tak nesmierne rada. Nakoniec som len pokrčila plecami.
"Aj tak som sa zľakla." Znova sa len usmial: "Čo s tými Vianocami?" Vyzeral byť nervózny. Zrejme sa bál odmietnutia. No odmietnutie? Odo mňa? Jeho by som nikdy nedokázala odmietnuť. Aj napriek tomu som povedala: "Ja neviem Ian. Mám nechať mamu na sviatky samú?"
"Nie, nie. Samozrejme, že nie. Ani ja by som tú svoju nenechal na sviatky samú. Spravíme si štedrovečernú večeru vo štvorici. Ty, ja a naše mamičky. Čo povieš?" usmial sa. Proti tomuto som už nemohla protestovať. Okamžite som súhlasne pokrútila hlavou. Dúfam, že mama s tým bude súhlasiť. Pokaziť mi takúto príležitosť? Byť na sviatky s Ianom? Dokonca s ním sedieť za jedným štedrovečerným stolom? Ani náhodou. Pôjde! Či sa jej to páči alebo nie!
Na ulici kúsok od štúdia boli paparazzi, takže k aute sme s Ianom šli ruka v ruke. Pri mojom aute sme sa zastavili, Ian ma na rozlúčku pobozkal a otvoril mi dvere šoféra. Keď som už bola v aute ešte som mu zakývala, usmiala sa a šla domov. Tam ma čakal rozhovor s mamou.
"Ahoj mami," pozdravila som, keď som prišla.
"Ahoj Nina. Ako bolo dnes na natáčaní?" opýtala sa s úsmevom starostlivej mami. Čo ona aj bola. Povedať jej o Ianovom návrhu som sa odhodlala až počas večere.
"Takže mami, potrebujem sa s tebou o niečom pozhovárať," začala som váhavo. Mama, hneď vyrukovala s otázkami typu: "Ty si tehotná? Ideš sa vydávať?" Hneď som ju však upokojila, že nič také sa nekoná. Zatvárila sa nechápavo.
"Ide o Iana," začala som. Mama sa len zmätene pozerala.
"On mi dal taký návrh," radšej som hneď pokračovala: "On nás pozval k sebe. Mňa aj tena." Opatrne som na ňu pozrela. Len pokrčila plecami: "Ja s tým nemám problém. Kedy máme k nemu vlastne prísť?" opýtala sa nevediac to najdôležitejšie.
"No...na Štedrý večer," dostala som zo seba napokon. Vždy som si myslela, že oslavovanie Vianoc v tomto byte je pre mamu niečo ako tradícia. No nevyzerala nejako nesúhlasne. Iba zmätene a prekvapene.
"Čože? To je to medzi vami také vážne?" opýtala sa. Pokrčila som ramenami: "Nieje to medzi nami také vážne. Veď je to len predstieranie. Prekvapilo ma to rovnako ako teba."
"No a .... chceš tam ísť?" opýtala sa po chvíľke premýšľania. Trocha neisto som prikývla.
"Bude to zábava. Môžeš sa s ním konečne officiálne zoznámiť aj s jeho mamou. A...." presviedčala som ju no ona ma prerušila: "A bude tam Ian," dokončila a ja som zahanbene prikývla. Nemá to cenu. Odhalila ma.
"Úprimne Nina. Čo k nemu vlastne cítiš?" opýtala sa a uprene hľadela do mojich očí. Ja som len pokrútila hlavou: "Ja ani neviem. Keď som s ním svet akoby neexistoval. Všetky jeho dotyky a bozky si naplno užívam, aj keď je to len predstieranie. Keď sme dnes natáčali tie milostné scény, celým mojím telom prenikali také tie príjemné elektrické šoky a cítila som neskutočnú vášeň a túžbu, ako ešte nikdy," odmlčala som sa.
"Dlho, nesmierne dlho som si to nechcela pripustiť, ale .... ja ho milujem. A vždy ho milovať budem. Pokiaľ ho budem vídať každý deň nič sa nezmení." To bolo zrejme najväčšie priznanie v mojom živote. Konečne je to vonku! Potrebovala som to niekomu povedať. Aj keď Julie, Kat a Candice o tom vedia, toto bolo iné. Toto je moja mama!
Ďalší deň som do práce šla úžasne naladená. Mala som dobrú náladu aj napriek včerajšiemu rozhovoru s mamou. Po všetkom tom zapierení a predstieraní, že medzi mnou a Ianom je čisto pracovný a priateľský vzťah bola toto príjemná zmena. Konečne!
Ako každý deň som aj dnes šla rovno do Salvatorovskej obývačky. Na veľkom a veľmi starom - ako v seriály tak aj realite - gauči trónili Kat, Candice, Julie, Claire, Michael, Joseph, Phoebe ! a Ian. Niektorí so scenármi v ruke iní len oddychovali. S úsmevom od ucha k uchu som pozdravila a vošla. Postavila som sa pred gauč - presnejšie pred Iana - lebo nebolo miesta.
"Dnes si nejaká veselá," poznamenal Ian s úsmevom a stiahol si ma do lona. Niežeby som sa sťažovala bolo mi úžasne - Ian hladkajúci ma po chrbte, vlasoch, hlave, stehne, a ja úplne oddane ležiaca v jeho náručí, na jeho hrudi - ale prečo to dopekla robí aj vtedy, keď nás nevidí verejnosť? Dáva mi tým chrobáka do hlavy. Chce so mnou mať aj niečo viac než len predstieranie alebo je to len moja naivná domnienka?
Neskôr sme sa s Ianom presunuli do šatne. Kým som sa ja prezliekala, Ian sa hrajkal s mojím mobilom. Taktne som ho požiadala nech ma nehá sa prezliecť, ale povedal, že sa už poznáme dostatočne dlho na to, aby sme sa jeden pred druhým nemohli prezliekať. Zvlášť, keď máme spodné prádlo. Ževraj sú to ako plavky. V podstate mal pravdu tak som to nechala tak.
"Tie sú nádherné," usmial sa Ian a otočil mobil tak, aby som videla dve snehovobiele mačiatka v pruhovanom košíku. Usmiala som sa: "Máš rád mačky?"
"Žartuješ? Zbožňujem ich! Chcem si nejakú zadovážiť aj k sebe domov no nikdy na to nemám čas." Usmiala som sa ešte širšie. KONEČNE mám pre neho ten správny darček na Vianoce. Čo by asi povedal na krásne mačiatko?
"Ozaj," ozval sa po chvíli: "čo tvoja mama na tie Vianoce?" opýtal sa.
"Súhlasila."
"Tak to je skvelé. Čakáme vás 24. ráno."
24. decembra VIANOCE
RÁNO 10:00:
"Mami, načo berieš tie koláče? Ianova mamina tiež určite piekla." Fakt nechápem načo moja mamička berie také blbosti ako napríklad údené mäso, vaječný likér alebo koláče. Je jasné, že to všetko bude aj u Iana.
"Na návštevy sa nechodí naprázno moja milá," karhala ma mama, nad čím som ja len pokrútila hlavou a pretočila očami.
"Veď máme darčeky," hundrala som cestou do svojej izby sa pobaliť. Budeme u Iana totižto aj spať! Bože ja sa tak teším. Čo sa týka darčekov pre Ianovu maminu sme zohnali dve porcelánové bábiky (zberateľka) a pre Iana krásne snehovobiele mačiatko. Podobné tým z môjho mobilu. Vzali sme ju z útulku a zajtra skoro ráno ju odvedieme do jej nového domova. K Ianovi. Bude to dokonalý darček. Tým som si istá.
"Mami! Mohli by sme už íst, prosím ťa?" kričala som sediac v aute.
"Veď už som tu," povedala mama nastupujúc. Konečne sme vyrazili!
"Vitajte," pozdravila nás pani s milým úsmevom - podobným tomu Ianovému - keď sme prišli. Zrejme Ianova mamina. Bola trocha podobná tej mojej až na to, že moja mamina bola vyššia a mala vlasy viac do blond než do hneda ako Ianova mama. Za ňou sa vynoril Ian. Zrejme niečo kuchtil lebo mal okolo seba zásteru. Bože, bol nesmierne sexi ešte aj so špinavou zásterou! Keď sme jeden druhého zbadali na tvári sa nám objavili veselé úsmevy. Neušlo to ani naším mamám. Tie si vymenili pobavené i vševediace úsmevy a zachichotali sa. Všetci štyria sme sa potom popredstavovali a Ian nám úkazal naše izby. Trvali sme na tom, že nám nebude prekážať, keď budeme mať izbu spoločnú, ale Ian povedal, že každá svoju vlastnú. Ako doma, vysvetľoval. Pritom sa na mňa usmial, objal ma okolo pliec, pritiahol k sebe a pobozkal na spánok. Bola som taká prekvapená, že som okamžite zmeravela a prekvapene na neho hľadela. On len s úsmevom a pobavene pokrčil plecami. Potom sa odo mňa odtiahol. Chcela som na neho kričať, že čo to robí, nech ostane pri mne, ale ovládla som sa. Potom sme sa všetci rozhodli pozrieť nejaké rozprávky. Všetci sme sa usadili na gauči. Teda oni sa usadili na gauči a ja na fotelke po Ianovej ľavici. Prosto malý gauč. Aj, keď nám s Ianom stačil, keď sme tu spoločneobčas zaspali. Ian zrazu ku mne natiahol ruku. Prekvapene a zmätene som sa ho chytila. Ian ma ťahal k sebe. So zmäteným pohľadom som teda šla. Potom si ma znova pritiahol do lona. Ignorujúc prekvapené a trocha ustarostené pohľady našich mám som ho objala okolo pása, ešte viac sa k nemu pritúlila a uložila si hlavu na jeho hrudi. Ian mi vtlačil bozk do vlasov, hladkal ma po nich a sotva badateľne aj po mojom stehne. Dotýkal sa ma len končekmi prstov akoby sa bál, že sa rozpadnem. Ale ja som sa nechystala rozpadnúť. Úplne som sa vznášala. Užívala som si každý jeho dotyk, bozk do vlasov aj pohyb. No stále som nemala úplny pokoj. Stále mi hlavou vírili myšlienky typu: Prečo to robí? Má snáď pocit, že treba predstierať aj pred našími príbuznými? Určite nie! Musí v tom byť niečo viac. Žeby, to robil, pretože chce? To si nemyslím. Nemiluje ma. Len predstiera. Vlastne, keď sme tu boli naposledy, zaspali sme na tomto gauči a na ďalšie ráno boli naše fotky už v každom časopise a stánku. Určite to Ian robí preto lebo si myslí, že niekde v stromoch a kríkoch pred domom striehnu paparazzi a divo fotografujú. Som si tým skoro istá. Aj tá malá nádej pre mňa znamená veľa. Ach, byť slávna je ťažké, ale na druhej strane je Ian kvôli paparazzom dosť prítulný. Tak to nejak prežijem. Celý deň sme presedeli pred telkou. Okolo šiestej sme mali štedrovečernú večeru, no potom sme sa k nej zas vrátili. Tentoraz so šampaňským v ruke. Úplne som sa za seba hanbila kvôli tomu čo sa dialo ďalej. S Ianom sme sa úplne odviazali. Vypili sme celú fľašu šampaňského. Len my dvaja. Naše mamy pili koňak či čo. Vypili sme fľašu a hneď sme otvorili ďalšiu. To však není najhoršie. Ian mi do ucha šepkal všelijaké nezmysli a ja som sa na nich zabávala ako zamilovaná puberťáčka. Potom ma začal štekliť a ja som sa nebránila. Práve naopak. Tisla som sa k nemu ešte viac a samozrejme vracala mu to. To však tiež nebolo najhoršie. Najhoršie boli tie polohy čo sme pri tom vystriedali. Ian to nazval "sexuálne polohy" čo oni aj naozaj boli! Vôbec nemôžem uveriť tomu, že sme zabudli na naše mami sediace vedľa nás. To najhoršie nevideli lebo zaspali, ale aj tak. Cítila som sa príjemne, no ponížene a sklamane. Príjemne kvôli tomu čo sme s Ianom zažili, ponížene kvôli tým fotkám a článkom, ktoré zajtra vyjdu a sklamane sama zo seba. Ako som to mohla dopustiť. Hlavne po tom ako som si bola istá, že nás paparazzi naozaj sledujú. Niekoľkokrát som totižto videla v kríkoch a stromoch záblesky ako s foťáka. Toto všetko som si však uvedomila až keď som bola v izbe. Ďaleko od Ianovej tesnej blízkosti a šampaňského, ktoré sme do seba tak nezodpovedne liali. Som zo seba sklamaná a zajtra budem musieť čeliť mamíným karhavým pohľadom. Šla som si teda radšej ľahnúť.
RÁNO:
Rýchlo som vypla vyzváňajúci mobil. Svoj budík. Je čas ísť pre Ianov darček. Rozospato som sa usmiala. Po včerajšku ma nesmierne bolela hlava. Rýchlo som sa obliekla a potichu vyšla z izby. Mamu som našla v kuchyni nad pohárom vody. Pozdravila som, tiež si zobrala pohár vody a šli sme. Mamine karhavé pohľady zatiaľ neprišli no bola som si istá, že raz prídu.
Keď sme sa vrátili Ian aj jeho mamina ešte spali. To bolo len dobre. Nepotrebovala som, aby mi pred Ianom mňaukala krabica, v ktorej mačiatko bolo. Hneď som šla do svojej izby a mačiatko pustila. Potom som si šla ešte na chvíľu ľahnúť. Zobudil ma až hrmot v obývačke. Všetci traja pracne otvárali svoje darčeky. Ja som sa na nich s úsmevom pozerala. Až dokým si ma nevšimol Ian a neprišiel ku mne. V ruke zvieral nejakú krabičku, ktorú mi hneď podal. Bola to veľká tmavomodrá krabička zrejme so šperkami. Nedočkavo som ju otvorila. A keď som ju otvorila prekvapene som zhíkla. V krabičke sa nádherne vynímal strieborný srdiečkový náhrdelník, vysiace - taktiež strieborné - náušnice a strieborný DIAMANTOVÝ! prsteň. Bolo to nádherné, úžasné, prekrásne. Slovami sa to ani nedá opísať.
"Viem, že spolu naozaj niesme a sme len priatelia, ale aj tak som ti ten náhrdelník musel kúpiť. Proste som mal pocit, že toto je pre teba ten pravý darček." Nedíval sa mi do očí. Zrejme sa bál čo v nich uvidí. No ja som ho prinútila. Jemne som ho pohladkala po líci a on mi okamžite venoval pozornosť. Vpíjal sa mi do očí.
"Mám ťa rád, Nina. Veľmi," povedal a zapol mi náhrdelník na krk. Potom siahol po prsteni a ten mi nasadil na pravú ruku. Lišiacky sa pri tom usmiaval: "Keby som ti ho nasadil na ľavú ruku špekulovalo by sa o zásnubách." Cez slzy som sa zasmiala, trocha si poobzerala prsteň a potom sa na neho vrhla. Bol z toho zaskočený, no musel ma rýchlo zachytiť lebo nohy som mala okolo jeho drieku. Tuho som ho objala: "Ďakujem. Aj ja ťa mám veľmi rada. Tie darčeky sú úchvatné. Ďakujem. Normálne mám chuť pobozkať ťa." To už spozorneli aj naše mami pri stromčeku.
"Tak to urob." Myslel to vážne. Úplne vážne. Aj tak som pochybovačne zdvihla obočie.
"Iba takú maličkú. Na líčko," uškrnul sa. A mňa pochytila túžba. Nechcela som pusu na líško. Chcela som jeho. Celého. Pomaly som sa priblížila k jeho líci. No on v poslednej sekunde zvrtol hlavu a pobozkali sme sa naozaj. Zmeravela som. No potom som pritlačila svoje pery k jeho. Len jemne a veľmi krátko. Potom som sa odtiahla: "Ty....podvodník," ušknula som sa. Ian sa len pobavene a víťazoslávne usmial.
"Je rad na môj darček," usmiala som sa a zliezla z neho. Spýtavo zdvihol obočie. No to teda nie. Nič mu nepoviem. Namiesto toho som ho chytila za ruku a odviedla do mojej izby. Keď sme vošli rozhliadla som sa po miestnosti. Našla som ju sladko ležať v kúte. Okamžite som sa s úsmevom za ňou rozbehla. Ianovi som prikázala nech si zavrie oči a spraví z rúk kolísku ako pre bábätko. Urobil tak hneď ako som povedala. Ja som zobrala mačiatko a vložila mu ho do náruče. Ian prekvapene otočil oči. Začal si mačiatko s úsmevom prezerať: "WOW, Nina. Je úžasná." Pobozkal mačiatko na ňufáčik, hlavičku a za ušká. Ešte chvíľu sa s ňou maznal, potom ju položil na zem a pozrel na mňa: "Ďakujem ti." Objal ma.
V tieto dni čo som strávila u Iana som pochopila, že aj keď nikdy nebudeme spolu, takéto zážitky a okamihy spolu ešte určite prežijeme. Bude mi to stačiť. Nie! Musí mi to stačiť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama